Niekedy je to len jedna sekunda medzi životom a smrťou

Rozhovor s Michalom Pečíkom - lekárom a záchranárom záchrannej zdravotnej služby.

Je lekárom pozemnej aj leteckej záchrannej služby, v zdravotníctve prešiel rôznymi profesiami. Zároveň je akrobatickým pilotom a parašutistom, jeho cieľom je pozrieť sa do vesmíru. Michal Pečík - lekár, záchranár záchrannej zdravotnej služby, hovorí o bezpečnosti cestovania v autách, aj o tom, že robiť dve veci naraz s rovnakou koncentráciou nie je možné.

Ste záchranár s dlhoročnými skúsenosťami. Čo vás ešte stále pri zásahoch prekvapí?

Tých okolností je pomerne veľa. Vždy sa nájde nejaká nová, špecifická situácia. No asi nikdy ma neprestane udivovať, ako veľmi nezodpovední sú ľudia k vlastnému zdraviu. Zanedbávajú prevenciu na celej čiare. Ak sa objavia prvé "prejavy" problému, tvária sa: "veď to prejde"... a keď neprejde (čuduj sa svete - úsmev), tak odo mňa očakávajú na mieste zázraky na počkanie a nemožné ideálne do troch dní. Lenže takto to nefunguje. Každodenne robíme množstvo rozhodnutí, ktorých následky potom žijeme. A žiaľ, niektoré zlé rozhodnutia môžeme urobiť iba raz.

A potom snáď za zmienku stoja aj "podmienky" mnohých slovenských domácností v akých sa s pacientami stretávam. Za posledné roky citeľne vnímam zhoršujúce sa sociálne zázemie mnohých rodín. No aj tu treba podotknúť, že je rozdiel medzi "nemať veľa" a "žiť v špine". Žiaľ, ľudia akoby poslednou dobou čoraz viac rezignovali "na život".

V médiách a na sociálnych sieťach vzdelávate verejnosť o medicínskych témach, bezpečnosti na cestách aj poskytovaní prvej pomoci. S akými mýtmi a "overenými radami" sa v tejto oblasti najviac stretávate?

Záleží na tom, v ktorej oblasti. Pri prvej pomoci je to suverénne snaha "vyťahovať zapadnutý jazyk", ak človek nereaguje. Pričom správny postup na uvoľnenie dýchacích ciest u človeka v bezvedomí je záklon hlavy.

V cestnej premávke je to potom argumentácia, že keď som mal nehodu "zachránilo ma to, že som nemal zapnutý pás" v rôznych obmenách typu: Nehodu mal môj kamarát a jemu "povedali policajti", že keby ho mal tak nežije a podobne. Samozrejme, je to úplný nezmysel. Bezpečnostný pás ako prvok bezpečnosti zachraňuje každodenne desiatky tisíc ľudských životov naprieč celým svetom.

Mnohí vodiči sú napriek všetkým možným informáciám a kampaniam presvedčení, že telefonovanie či písanie správ za volantom zvládajú "bezpečne". Čo im z pohľadu záchranára, ktorý vidí následky nehôd dennodenne, považujete za najdôležitejšie povedať?

Že nemajú pravdu. Odpoveď nám už pomerne dávno poskytli neuro-vedecké odbory. Podľa dostupných informácií človek (ľudský mozog) nie je schopný vykonávať takzvaný multitasking v pravom slova zmysle. Teda nie je možné zamerať svoju plnú výkonnú kapacitu na riešenie viac ako jednej úlohy v jednom a tom istom čase. Rozmenené na "drobné" - ak svoju pozornosť upriamim na mobilný telefón, strácam pozornosť pri šoférovaní. To je jednoduchý fakt. Chce to trošku menej ega a viac pokory.

Ja sám som akrobatický pilot, mám silné športové auto a úplne otvorene priznávam, že aj napriek mojim (vzhľadom na okolnosti) rozhodne minimálne priemerným reflexom akrobatického pilota, ak sa nechám rozptýliť, moja pozornosť smerom k premávke a vedeniu vozidla klesá. No a potom žiaľ niektoré zlé rozhodnutia majú následky, ktoré sa už nedajú napraviť. Predsa len, niekedy je to len jedna sekunda medzi životom a smrťou.

V čom konkrétne mobil za volantom narúša schopnosť vodiča reagovať - a prečo sú práve krátke, zdanlivo nevinné momenty nepozornosti najrizikovejšie?

Vždy to závisí od daného momentu. Ako som uviedol, robiť "dve veci" naraz s rovnakou mierou koncentrácie na vykonávanú činnosť nie je možné. Je teda potrebné pozornosť "rozdeliť". Ak sa práve zameriavam na obsluhu telefónu, rádia a podobne, s omeškaním vyhodnotím napríklad potrebu núdzového brzdenia. Prípadne nutnú náhlu zmenu smeru jazdy a iné.

Len jednoduchá matematika - ak ideme v aute rýchlosťou 90 km/h, za jednu sekundu prejdeme vzdialenosť približne 25 metrov, v meste pri rýchlosti 50 km/h (ak ju dodržíme) je to necelých 15 metrov. A to je doba (zväčša o niečo viac ako jedna sekunda), za ktorú priemerný vodič (zdravý človek) len začne reagovať - nejde teda len o "reflex", ale o čas od zaregistrovania hrozby po správne rozhodnutie, ako v danej chvíli konať. Akékoľvek rozptýlenie ju násobne zvyšuje. Na prípadné núdzové zastavenie vozidla potom potrebujeme desiatky metrov. Výsledok? V lepšom prípade "pokrčené plechy na vozidle", v horšom za "nami" leží zrazený chodec...

Aktuálne prebiehajúca kampaň Nemobiluj! upozorňuje na riziká používania mobilu za volantom. Z vašich skúseností, majú takéto kampane reálny dopad na správanie vodičov, alebo je stále veľká časť ľudí presvedčená, že sa ich to netýka a je potrebné robiť viac, aby sa situácia na cestách výrazne zlepšila?

Osveta, osveta... a stále dokola. Je to kľúčový nástroj prevencie a je naozaj tak potrebná. Osobne vnímam jej dopad cez spätnú väzbu aj od mojich sledovateľov na sociálnych sieťach, ktorí ma kontaktujú cez správy a komentáre. Mnoho z nich mi už napísalo, že "začali používať" bezpečnostný pás, absolvovali kurz prvej pomoci po tom, ako zhliadli moje videá a obsah. Takže jednoznačne áno, má to veľký význam.

Dokážete sa zmieriť s faktom, že ešte aj dnes veľa ľudí jazdí bez pripútania sa? Často používajú dokonca všelijaké "šidítka", ktoré zapnú do koncovky pásu, aby sa neozýval signál.

Tejto osvete sa venujem dlhodobo. Ako profesionál zrejme nikdy nebudem schopný pochopiť, prečo človek vedome "vyradí z činnosti" zariadenie (bezpečnostný pás), ktorého úlohou je v prípade, ak už k tej nehode dôjde ochrániť to najvzácnejšie, čo človek má, a to je jeho zdravie, prípadne až život.

Je to ako keby ste si zámerne prestrihli "kábliky" k airbagu vo volante. Neexistuje na to žiadny relevantný argument. Ono totiž, preukázaná účinnosť bezpečnostného pásu nie je žiadna "dojmológia". Ide o tisícky testov seriózneho výskumu a vedeckých analýz. Ich výsledkom je záver, že bezpečnostný pás je potrebný a zachraňuje život. Len podotýkam, že vývoj (všetkých) bezpečnostných systémov v motorizme vychádza z motoristického športu, a teda podmienky testovania a požiadavky na účinnosť bezpečnostných zariadení vrátane bezpečnostného pásu boli vždy podrobené extrémnym podmienkam. K téme "šidítok", ak by záležalo na mojom rozhodnutí, zakázal by som tieto produkty predávať. No ono to je a vždy bude na prijatí vlastnej zodpovednosti za svoje konanie. A jeho následky.

S akými výhovorkami ste sa stretli od ľudí, ktorí sa v aute nepripútali a stala sa im nehoda?

Tam záleží od stavu "človeka po nehode". Pri ťažších nehodách moji pacienti nerozprávajú, pretože sú buď v bezvedomí, alebo si ich zranenia vyžadujú, aby som ich čo najskôr uviedol do umelého spánku. Takže tí nepovedia nič. Ak ide o ľahšie zranenia (tie našťastie prevládajú), tam už nevnímam "hrdinstvo", ale skôr pocit previnenia so záverom, že daná osoba už bude bezpečnostný pás používať. Ono, tá bezprostredná skúsenosť polámaných rebier, bolesť, tržné rany na hlave od rozbitého čelného skla (prerazeného hlavou danej osoby) sú potom pomerne presvedčivé a "živé" argumenty.

Bezpečnosť detí vo vozidlách býva často citlivá téma. Kde podľa vás rodičia či vodiči najčastejšie zlyhávajú? Skôr z nevedomosti alebo z pohodlnosti?

Dominuje nevedomosť. Žiaľ, fyzika na strednej už bola dávno a rodičia ani len netušia, aké sily pôsobia v čase nárazu na nepripútané (prípadne zle pripútané) dieťa vo vozidle. Ako som povedal v jednom rozhovore - ak rodič vo vozidle nepripúta svoje dieťa, môže ho rovno chytiť za nohy a obúchať hlavou o stenu. Fyzikálne zákony nepoznajú žiadne výnimky.

Predné sedadlo spolujazdca sa často označuje za najrizikovejšie miesto v aute. Čím je z pohľadu záchranára nebezpečnejšie než ostatné sedadlá?

Jednoduchým nepodmieneným reflexom vodiča, vyhnúť sa čelnej zrážke na svojej strane čo najskôr. Preto strháva volant do ľavej strany (z jeho pohľadu), aby jeho zorné pole bolo čo najskôr preč zo zóny nárazu. Aby z nej "unikol" čo najkratšou možnou trasou.

Nejde však o vedomé konanie. Tam nie je čas premýšľať, ide o reflex. Keď tak urobí na poslednú chvíľu pred nárazom, ten absorbuje pravá predná časť vozidla. Teda zóna spolujazdca. Ak v takomto prípade spolujazdec nemá zapnutý bezpečnostný pás, jeho šance na prežitie sú minimálne. Žiaľ, pamätám si pomerne veľa dopravných nehôd s týmto "modus operandi", kde som už len mohol skonštatovať úmrtie.

Pre úplnosť dodám, že najmä pri novších modeloch vozidiel je, naopak, najbezpečnejšie miesto pre pasažiera sedadlo vzadu v strede. Ale pochopiteľne platí to iba v prípade, ak má pasažier zapnutý bezpečnostný pás.

Ak sa staneme účastníkmi dopravnej nehody, aké informácie by sme mali operátorovi tiesňovej linky alebo záchranárom na mieste povedať ako prvé, aby bola pomoc čo najrýchlejšia a najefektívnejšia?

Úplne najdôležitejšie, ešte pred samotným volaním je brať ohľad na vlastnú bezpečnosť. Teda, ak je to možné okamžite opustiť vozidlo a ísť mimo vozovku. Na diaľnici a rýchlostnej ceste slovo okamžite zdôrazňujem. Pretože riziko ďalšej zrážky s nezriedka väčším vozidlom (kamión) nie je otázkou, ide len o to, kedy nastane.

So samotným volaním si netreba robiť starosti. Operátor tiesňovej linky bude klásť presné, cielené otázky, takže na ne treba (aj napriek situácii) s rozvahou odpovedať. Ono platí, že pomoc je na ceste už počas hovoru a prebratí miesta nehody.

Váš prístup k práci a vzdelávaniu ukazuje, že neradi stagnujete a vždy hľadáte nové výzvy. Je pravda, že vaším snom je stať sa astronautom?

Áno, to je pravda. Svoj život milujem a chcem od neho najviac, čo je len možné. Pretože žijem dnes. A život je tu dnes. Aj keď - osobne v tomto kontexte nepoužívam slovo "sen". Ide skôr o pragmatické zhodnotenie môjho profilu. Rozhodnutie prihlásiť sa do výberového konania (keď bude vyhlásené) Európskej vesmírnej agentúry vzniklo postupne. Všetko, čomu sa venujem má prienik s jej aktivitami, a teda budem rád, ak budem môcť využiť svoje portfólio vedomostí, skúseností aj na tejto ceste. Ako hovorím, na tej mojej ceste ku hviezdam.

Back